www.iz.sk : Súbory na stiahnutie : Palenik olidarita medzi bohatymi a chudobnymi (pdf) :

Palenik olidarita medzi bohatymi a chudobnymi (pdf)

/home/vseobecne/www/weby/empask/download-files/sk/Palenik-olidarita_medzi_bohatymi_a_chudobnymi

Solidarita medzi bohatými a chudobnými: Vybrané ekonomicko-historické otázky ISBN 978-80-971554-1-4 Bratislava, 2013 Autor: RNDr. Viliam PÁLENÍK, PhD., h. doc. Ekonomický ústav SAV, Šancová 56, 811 05 Bratislava 1 e-mail: viliam.palenik@savba.sk Tento príspevok bol spracovaný v rámci projektov APVV-0371-11 Inkluzívny rast v stratégii Európa 2020 – naivita alebo genialita? a VEGA- 2/0172/12 Analýza teoretických aspektov inkluzívneho rastu v kontexte Sayovej teorémy v podmienkach Slovenskej ekonomiky. Príspevok bol prednesený v Smoleniciach dňa 4. – 5. septembra 2013 na konferencii k 60. výročiu založenia Ekonomického ústavu SAV pod názvom „Krízová a pokrízová adaptácia – nové výzvy pre ekonomickú vedu“. 1. vydanie © Združenie pre ekonomické modelovanie, prognózy a analýzy – EMPA Bratislava, december 2013 ISBN 978-80-971554-1-4 OBSAH Úvod ................................................................................................................... 4 1. Pojem solidarita ............................................................................................ 4 2. Pojem solidarity v sociológii ........................................................................ 4 3. Ekonomické aspekty solidarity ..................................................................... 5 3.1. Spotreba v solidarizme .......................................................................... 6 3.2. Solidarizmus a úspory ........................................................................... 6 3.3. Solidaristický systém a podniky ........................................................... 8 3.4. Solidaristický systém a trh .................................................................... 8 3.5. Solidarizmus a pracovný dôchodok ..................................................... 9 3.6. Solidarizmus a renta ............................................................................. 9 4. Optimalizácia solidarity ................................................................................ 9 4.1. Solidarita v medzivojnovom období .................................................. 10 4.2. Príklady zlej praxe ............................................................................... 11 Záver ................................................................................................................ 11 Príloha 1 ............................................................................................................ 12 Literatúra ........................................................................................................... 16

Úvod Počas krízy alebo vojny sa prehlbujú rozdiely medzi chudobnými a bohatými a pred hospodárskymi politikami sa vynára úloha zmierňovať toto napätie. Ve- rejné rozpočty sú vtedy napäté a potreba väčšej solidarity to spravidla ešte zhor- šuje. Súčasná kríza sa často porovnáva s medzivojnovou veľkou hospodárskou krízou, avšak prebieha v iných ekonomických a geopolitických súvislostiach. Tento príspevok má za cieľ dnešnými očami diskutovať vybraté pohľady na solidaritu z medzivojnového a tesne povojnového obdobia, teda obdobia, ktoré predchádzalo vzniku Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied. Pokúsime sa aspoň útržkovite zodpovedať na otázku, či existuje optimálna miera solidarity a či nerobíme chyby pri smerovaní k nej. 1. Pojem solidarita Definujme si solidaritu ako dobrovoľnú spoločenskú súdržnosť, ochotu ku vzá- jomnej pomoci a podpore v rámci nejakej skupiny. Človek je solidárny s nejakou skupinou, ak ju podporuje a jej úspechy a neúspechy pociťuje ako vlastné. Pôvod slova pochádza z latinského slova solidus, čo znamená pevný, celistvý. Stredoveký právny pojem in solidum sa používal, keď nejaká skupina ľudí vy- stupovala pred súdom spoločne, tzn. prijímala záväzky „ako jeden muž“. Fran- cúzske slovo solidaire označuje od 15. storočia stav, kedy ľudia konajú v zhode a navzájom ručia za svoje záväzky. Stalo sa heslom robotníckych hnutí a neskôr sociálnej demokracie – „solidarizovať sa“ s niekým. 2. Pojem solidarity v sociológii Solidarita sa v sociológii spravidla chápe ako súdržnosť sebe rovných – v protiklade k moci jedného nad druhými. Koncom 19. storočia sociológ Émile Durkheim (podľa Petrusek, 1996) roz- lišoval spoločnosť: 1) s nízkou mierou deľby práce – „mechanická solidarita“ skupiny či kmeňu ako daného celku, 2) s pokročilou deľbou práce – rôzne dobrovoľné spojenectvá vytvárajúce tak „organickú solidaritu“. Uvádzal aj tienisté stránky skupinovej solidarity: 1) odmietavé postoje až nepriateľstvo celej skupiny voči okolitej spoločnosti, 2) tlak na konformné jednanie dovnútra skupiny.

Skupinová solidarita sa môže vyskytovať na rôznej úrovni a to medzi osoba- mi, domácnosťami, komúnami, regiónmi, štátmi. Aj prejavy solidarity môžu byť rôznorodé: verbálne, štrajky, demonštrácie, finančné a pod. 3. Ekonomické aspekty solidarity Ekonomické aspekty inak sociologického pojmu solidarita sa výraznejšie prejavili v povojnovom období ako reakcia na medzivojnovú krízu, ktorá vyústi- la do nástupu fašizmu. Vtedajší pohľad bol v slovenských podmienkach pre- hľadne zosumarizovaný Karvašom (1999). Hospodársky systém z hľadiska vzťahu štátu k nemu ako aj vzťahu k jednotlivcovi, rozdelil na dva základné typy: 1) Podľa individualistických ekonomických teórií má štát ponechať úplnú voľnosť jednotlivcom ako nositeľom subjektívnych hospodárskych rozhodnutí, ktorí rozvinú svoje sily a schopnosti v prospech vlastnej hospodárskej sféry. Pritom sa ich činnosť harmonicky koordinuje v dôsledku existencie určitých v hospodárstve všeobecne platných zásad poriadku. Typickým predstaviteľom individualistických ekonomických teórií je liberalizmus s jeho rôznymi pod- druhmi. Základnými znakmi individualistického ekonomického systému ako súčasti politického systému je uznávanie súkromného vlastníctva, sloboda zmlúv a voľná súťaž. Pritom sa automaticky nevylučujú s vysokým uplatnením sociál- neho solidarizmu. 2) Základom solidaristických ekonomických teórií je tvrdenie, že objektívny hospodársky cieľ sa dosiahne len vtedy, keď sa hospodárska sféra jednotlivcov usmerňuje v záujme celku, ústredného objektívneho cieľa. Jeho obsah a prostriedky na jeho dosiahnutie je v solidaristických ekonomických systémoch rôzny. Kraj- ným prípadom je komunizmus, resp. plánovité hospodárstvo reálneho socializmu sovietskeho typu, ktoré neuznáva súkromne vlastníctvo, slobodu zmlúv ani voľ- nú súťaž. 3) Špecifickým prípadom je krízové hospodárstvo, ktoré sa uplatňuje v prípade vojny a pod. Individualistický aj solidaristický ekonomický systém má v reálnych politic- kých systémoch rôzne verzie a mutácie. Rozlišujú sa hlavne v rozdielnom uplat- ňovaní spomínaného práva na súkromné vlastníctvo, slobodu zmlúv a voľnú súťaž. Potreba posilnenia sociálneho solidarizmu nie je v priamom rozpore

s týmito troma právami.1 Preto pri takomto stupni skúmania nie je odôvodnené nezriedkavé tvrdenie, že v aktuálnej situácii je potrebná zmena politického sys- tému. V ďalších častiach diskutujeme solidarizmus vo vybraných častiach eko- nomického systému. 3.1. Spotreba v solidarizme Solidarizmus v spotrebe sa prejavuje hlavne v rozdelení a prerozdelení dô- chodkov: 1) Pri individualistickom hospodárskom systéme štát zasahuje do rozdelenia dôchodkov, ale samotnú spotrebu dôchodkov necháva nedotknutú. 2) Pri solidaristickom systéme štát vrchnostenskou mocou určuje aj spotrebu domácností, koľko môže, resp. koľko má domácnosť spotrebovať. Hlavným prostriedkom solidarizmu v spotrebe je prerozdeľovanie dôchodkov prostredníctvom daňového (vrátane odvodového) a sociálneho systému, ktorý sa môže a aj uplatňuje v rôznych hospodárskych systémoch. Rozdiely sú vo for- mách a hlavne intenzite prerozdeľovacích procesov. Otázkou ostáva: 1) Aký stupeň solidárneho prerozdeľovania dôchodkov v individualistickom systéme už ekonomicky demotivuje ekonomické subjekty natoľko, že prestáva fungovať systém všeobecných zásad poriadku? 2) Keď zo solidárneho systému prerozdeľovania v solidárnom ekonomickom systéme v nadmernej miere profituje veľká časť spoločnosti nevychýli to ústred- ný objektívny cieľ? Príkladom solidárneho prerozdeľovania dôchodkov môže byť napríklad prog- resívne zdanenie využívané na financovanie minimálnych dôchodkov alebo zvy- šovanie priemernej životnej úrovne nivelizáciou dôchodkov.2 3.2. Solidarizmus a úspory Úspory v podniku vznikajú tak, že časť čistého výnosu sa nepoužije v prospech výrobných faktorov, ale si ju podnik ponechá na krytie predvída- ných alebo nepredvídaných nákladov vrátane investícií – samofinancovanie. 1 V zmysle povojnového členenia v súčasnosti Slovensko uplatňuje individualistický hospo- dársky systém so sociálnym solidarizmom. 2 Príkladom nadmerného prerozdeľovania dôchodkov môže byť aktuálny príklad zo Slovenska: sociálna dávka viacdetnej rodiny o ktorú príde, keď jeden člen rodiny začne pracovať za mzdu blízku minimálnej.

1) V individualistickom systéme samofinancovanie nie je hlavným zdrojom financovania investícií, ale finančný trh, kde úrok plní regulačnú funkciu (v čase krízy to plne nefunguje). 2) V solidaristickom systéme je samofinancovanie hlavným zdrojom finan- covania investícií podnikov, čo vedie k väčšej odolnosti voči kríze a zároveň nízkej efektívnosti investícií v dôsledku absencie regulačnej úlohy úroku. Časť dôchodkov domácností, ktoré sa nespotrebujú v prítomnosti, ale sa usporia, sa akumulujú a rôznymi cestami sa dávajú k dispozícii podnikom ako kapitál – takéto úspory domácností môžu mať charakter dobrovoľných alebo nútených úspor. Dobrovoľná tvorba úspor sa vyznačuje dobrovoľným rozhodnutím domác- ností, ovplyvňovaným hlavne dostatkom dôchodku a úrokom. Solidárne preroz- delenie s nimi súvisí nepriamo, a to cez politiky rozdeľovania dôchodkov a úro- kovú politiku. Pre solidárne prerozdeľovanie sú dôležité nútené úspory. Dochádza k nim v dôsledku zásahu štátu, z donútenia. Nútené úspory sú typické pre vojnové ob- dobia, ale uplatňujú sa aj v čase mieru, a to zväčša nepriamym spôsobom. Inšti- tucionálne nútené úspory majú trvalý charakter a sú súčasťou ekonomického systému. Dane a poplatky sú svojou podstatou solidaristickými nútenými úspo- rami, lebo sa nimi znižuje aktuálna spotreba domácností, ale domácnosť ich ani v budúcnosti nebude môcť použiť na svoju individuálnu spotrebu. Využitie tých- to úspor má solidaristický charakter napríklad, keď sa daňami znižuje časť dô- chodkov domácností použitých na spotrebu a výnosy týchto daní sa použijú na investičnú výstavbu dopravnej infraštruktúry. Sociálne odvody majú charakter nútených úspor, lebo k nim štát domácnosti donucuje z dôvodu sociálnej politiky.3 V budúcnosti však bude domácnosť indi- viduálne užívať ich výnosy. Sociálny systém má aj veľký podiel solidarizmu, a to v tom, že domácnosť nútene poskytne časť svojho poistenia iným domác- nostiam, ktoré z rôznych príčin nemajú svoje sociálne poistenie a tak s nimi soli- darizuje. Rozsah a stupeň solidarizmu sociálneho poistenia je snáď najvýznam- nejšou časťou solidárnych systémov súdobých štátov.4 3 V súčasných podmienkach má charakter nútených individuálnych úspor so silnými prvkami solidarizmu zdravotné poistenie (solidárne bez zásluhovosti) ako aj starobné dôchodkové poistenie (solidárne a zásluhové s poruchami). Za poruchu možno považovať, keď príjem osoby pracujúcej za mzdu blízku minimálnej, je v starobe nižší ako osoby, ktorá celý život nepracovala. 4 Vynára sa logická otázka, či nútené úspory formou povinného sociálneho poistenia so soli- dárnymi prvkami pri jeho použití nie sú v rozpore s podstatou solidarity ako dobrovoľného spoje- nectva. Dobrovoľnosť síce možno vysvetliť dobrovoľným prijatím občianstva daného štátu (čo je tiež vysvetlenie) alebo sprostredkovane cez voľby, keď väčšina voličov sa pre takýto systém rozhoduje

V solidaristickom hospodárskom systéme sú nútené úspory inštitucionalizo- vané a stávajú sa dominantným spôsobom sporenia tak podnikov ako aj domác- ností. Uplatňuje sa rôznymi spôsobmi ako je zdanenie, cenová politika až po prídelové systémy. Špecifickou formou nútených úspor je nadmerná emisia peňazí, úverové pe- niaze a verejný dlh, ktoré umožňujú dodatočné investície za cenu dodatočnej inflácie a tým nižšej reálnej spotreby.5 3.3. Solidaristický systém a podniky Podnik ako organizačná forma výroby je dôležitou časťou individualistického hospodárskeho systému. Je vlastnený majiteľom/manažérom,6 ktorý riadi a orga- nizuje podnik, ale aj znáša riziko. V kolektivistickom hospodárskom systéme podnik nemá plniť individuálne ciele podnikateľa, ale ústredného objektívneho cieľa. V takomto podniku nie je znášanie rizika jasné, v konečnom dôsledku ho znáša spoločnosť ako celok. Medzistupňom sú sociálne podniky, či družstvá, ktoré pôsobia v individualis- tickom systéme hospodárstva, avšak nie v prospech individuálneho vlastníka, ale v prospech celého podniku, teda všetkých zamestnancov. Podnik je riadený manažérmi a riziko znášajú zamestnanci ako celok a nie celá spoločnosť.7 3.4. Solidaristický systém a trh Trh je typický len pre individualistický ekonomický systém a obchodujú sa na ňom tovary, s ktorými môže vlastník voľne disponovať. Vo všeobecnosti sa akceptujú zásahy do trhu zabraňujúce externalitám ako je monopolné postavenie. Ak neplatí právo voľne disponovať (ako v solidaristickom systéme), cena nemá vplyv na distribúciu a výrobu. Zásahy do trhovej tvorby cien so sociálnou alebo environmentálnou motiváciou môžu viesť k takým deformáciám cien, ktoré bránia plniť základné funkcie trhu.8 dobrovoľne. Princíp dobrovoľnosti však neplatí pre volebnú menšinu, čo možno vysvetliť ako prejav rizika solidarizmu, konkrétne ako tlak na konformné jednanie dovnútra solidarizujúcej skupiny. 5 Súčasná menová expanzia eurozóny, úverové peniaze a schodkové zadlžovanie vlád majú charakter masívneho inštituciolinalizovaného núteného zadlžovania. 6 V posledných desaťročiach prebiehal výrazný proces oddeľovania funkcií majiteľa a manažéra, čo mohlo byť významným zdrojom súčasnej krízy. 7 Sociálne podniky majú primárnu úlohu zamestnanosť. V súčasných podmienkach Slovenska sú veľmi slabo rozvinuté z dôvodu komunistického biľagu družstiev a nedávnej aféry so sociálny- mi podnikmi.

3.5. Solidarizmus a pracovný dôchodok V individualistickom systéme sa pri určovaní výšky pracovného dôchodku vo všeobecnosti uplatňuje zásada výkonnosti vyjadrená ako podiel na národnej vý- robe úmerný výkonu v prospech národnej výroby. V solidaristickom systéme je tento princíp nahrádzaný potrebami, v komunizme princípom „každý podľa svo- jich schopností – každému podľa jeho potrieb“. Kompromisom medzi týmito krajnými prístupmi je princíp minimálnej mzdy, ktorá zabezpečuje základné potreby pracovníka a mzda nad minimálnu mzdu zohľadňuje výkonnosť pracovníka.9 3.6. Solidarizmus a renta Pod rentou sa rozumie prebytok výnosu podniku nad výnos hraničného podniku. Renty sú rôzneho druhu ako pozemková, mestská, polohová, organizačná, osobná, banská. V solidaristickom systéme sa renta definuje ako dôchodok bez práce. Z tohto pohľadu je snaha o jej solidaristické odčerpanie, nivelizáciu oprávnená.10 4. Optimalizácia solidarity V minulom storočí zažila veľká časť svetovej ekonomiky zlú skúsenosť s vyhraneným typom solidaristického hospodárskeho systému – reálnym socia- lizmom sovietskeho typu. V ostaných desaťročiach a pod vplyvom krízy zvlášť v týchto rokoch nastáva posilnenie solidarizmu v individualistických sociálnych systémoch alebo pre- chod k solidaristickému hospodárskemu systému, alebo inému? Hrozí prekroče- nie optimálnej sociálnej solidarity? Ide vôbec o solidaritu, keď je vynucovaná záväznou legislatívou? Tu ide o vedeckú výzvu pre exaktné ekonomické metódy v kontexte s politologickými a sociologickými aspektmi problematiky solidarity. 8 Príkladom diskutabilného zásahu do cien v Európskej únii a na Slovensku je podpora fotovol- taiky. V záujme jej rozšírenia je zmluvne vykupovaná za vyššie ceny. Po jej započítaní do cien elektrickej energie a zohľadnení solidárnych cien domácností spolu s ďalšími opatreniami, sa to prejavilo vo veľmi vysokých cenách elektriny pre podniky. 9 V súčasnej ekonomike Slovenska sa uplatňuje princíp mzdy podľa výkonnosti a minimálnej mzdy ako solidárneho princípu prostriedkov na úhradu hlavných potrieb pracovníka. Deformácie vznikajú hlavne vo verejnej sfére, keď napríklad platy učiteľov sú neúmerne nižšie ako napríklad vo finančníctve a telekomunikáciách, vrátene období, keď boli pod priamym vplyvom štátu. 10 Za odčerpávanie mestskej renty možno v podmienkach Slovenska považovať výstavbu infraštruktúry, ktorá ju oslabí. Rovnako aj snaha o zavedenie dane z luxusných nehnuteľností na základe cenovej mapy je druhom nivelizácie polohovej renty.

4.1. Solidarita v medzivojnovom období Pokúsme sa o porovnanie súčasného intuitívneho stupňa primeranej sociálnej solidarity s medzivojnovou situáciou. Zaujímavo ju vystihuje politicko- satiristický román Zvonodrozdovo (Chevallier, 1958), ktorého časť venovaná solidarite je vo vynikajúcom preklade Blahoslava Hečka uvedená v prílohe 1. Román bol pôvodne vydaný v roku 1934, pričom dej sa odohráva vo Fran- cúzsku v roku 1922. Text vystihuje tieto aspekty solidarity: – veľmi silná subjektívnosť primeranej solidarity – to čo sa postihnutému zdá byť málo, sa zdá nezainteresovanému veľa (invalidný dôchodok -násobne vyšší ako pôvodný príjem), – zásluhovosť – má byť solidarita s dobre zarábajúcim vyššia ako u nízkopríj- mového? – národohospodárska výkonnosť limituje solidaritu (vojnové reparácie nebude Nemecko schopné splatiť), – dobrovoľná solidarita je veľmi nízka (len 0,04 % majetku). Text prílohy možno zosumarizovať do nasledujúceho prehľadu: Tóno Sekaj – pisár, 33 ročný – vojnový invalid: Pred vojnou: plat od 145 až po 250 frankov/mesačne = 1 740 až 3 000 fr/ročne. Po vojne: 18 000 fr ročne (čo je od 10 po 6 krát viac ako pred vojnou) + 10 fr jednorázová solidarita od notára. Hyacint Habrakant – notár: Náklady na jedného vojnového invalida: 18 000 fr ročne x 20 rokov dožitia = 360 000 fr na jedného vojnového invalida. Náklady na všetkých francúzskych vojnových invalidov: 360 000 fr/os x 100 000 osôb = 36 000 000 000 fr – dokáže to nemecká ekonomika splatiť? Obdobie vojny 1914 – 1918: Majetok notára: z 2 100 000 fr (r. 1914 =100 %) na 4 650 000 fr (r. 1819 = 220 %). Tajné skutky kresťanskej lásky (výdavky notára na prostitútky ako príklad nie nevyhnutnej spotreby) za obdobie rokov 1914 – 1918 = 33 000 fr (čo je 1,6 % majetku roku 1918). Solidarita ako dobrovoľné dary notára vojnovým pozostalým a invalidom v ro- koch 1914 – 1918 = 923,15 fr (čo je 0,04 % majetku roku 1918). Súčasný rozsah nútenej solidarity je výrazne vyšší.

4.2. Príklady zlej praxe V poznámkach pod čiarou je uvedených niekoľko príkladov evidentne viac ako optimálnej miery solidarity, ktoré možno nazvať aj príkladmi zlej praxe. Menia štandardné, ekonomicky optimálne správanie domácností: – starobný dôchodok z nízkej mzdy je nižší ako zo žiadnej, – zamestnaním prvého člena rodiny sa zníži jej životná úroveň. Zo solidárnych systémov sa vytráca princíp zavinenosti a dobrovoľnosti a to na úrovni osôb aj štátov. Záver Pred 60 rokmi, keď vznikol Ekonomický ústav Slovenskej akadémie vied, bola znalosť o fungovaní ekonomického systému a solidarity v ňom na úrovni, ktorú sa pokúsila charakterizovať táto práca. Podľa názoru autora to bola pre- kvapivo vysoká úroveň, ktorá aj dnešnému čitateľovi má čo povedať a pravde- podobne vyplývala z vtedajšej čerstvej skúsenosti s medzivojnovou krízou v kontexte nástupu -izmov. Pripomenutím dobového uvažovania a podľa autora aj výstižným dokreslením situácie je aj úryvok z dobovej politickej satiry uvede- ný v prílohe 1. Analýza ukázala, že v rôznych častiach individualistického hospodárskeho systému je množstvo rôznych spôsobov uplatňovania sociálneho solidarizmu bez porušenia jeho základných znakov – súkromné vlastníctvo, sloboda zmluvy a voľný trh. Súčasná situácia ako aj príklady zlej praxe uplatňovania nadmernej solidarity naznačujú, že sa treba vyvarovať úzkemu pozitívnemu chápaniu solidarity. Po- ruchy môžu viesť k neželaným zmenám v správaní jednotlivcov a spoločenstiev, ktoré sa budú veľmi ťažko meniť. Automatické spájanie potreby väčšej solidarity so zmenou spoločenského systému je nesprávne. Hľadanie optimálneho stupňa solidarizmu bude v nasledu- júcom období výzvou pre vedy o spoločnosti a pre exaktné ekonomické vedy zvlášť.

Príloha 1 B. CHEVALLIER: Zvonodrozdovo, úryvok s. 83 – 88 Keď sa dokaličený Tóno Sekaj v roku 1918 znovu zjavil vo Zvonodrozdove, nezabudol navštíviť notára Habrakanta. Notár ho privítal s veľkým nadšením, zveleboval jeho pyramidálnu udatnosť, nazval ho „hrdinom“ a ubezpečil ho o vďačnosti celej krajiny a o nehynúcej sláve, ktorá je nerozlučne spätá s jeho ranami. Ponúkol mu dokonca, že ho prijme do kancelárie, prirodzene, vyčíslil mu hneď nový plat, primeraný zmenšenej Sekajovej pracovnej schopnosti. Ale Sekaj mu odpovedal, že pekne ďakuje, že už má penziu. A tak po polhodinovom srdečnom rozhovore Habrakant konečne povedal svojmu bývalému zamestnan- covi: Keď sa to tak vezme, neobišli ste v tejto veci najhoršie...“, a keď ho odpre- vádzal s týmito potešujúcimi slovami, vtisol mu do dlane desať frankov. Táto veta, tých desať frankov a ponúknutie zamestnania s nižším platom, to sú tie krivdy spáchané na Tónovi Sekajovi. Mal Tóno právo rozhorčovať sa? Habrakant, keď s ním takto rozprával – ako vždy – myslel na peniaze, kým Tóno Sekaj, ktorý počúval, myslel na niečo cel- kom iného. Zo stanoviska, na ktorom stál Habrakant, sa nedalo povedať, že by nemal pravdu: zarábať pred vypuknutím vojny stoštyridsaťpäť frankov mesačne s vyhliadkou, že vo veku päťdesiatich rokoch si vyjde na dvestodvadsaťpäť frankov a potom o štyri roky sa vrátiť do vlasti s osemnástimi tisícmi frankov ročnej renty, tomu sa predsa vraví dobrý obchod. Habrakant to konštatoval zo stránky obchodnej, kým Tóno Sekaj myslel sebecky na čosi celkom iného: na vojnu odchádzal so štyrmi zdravými končatinami a ako tridsaťročný vrátil sa iba s dvoma, keď tam nechal ruku po predlaktie a pravú nohu od polovice stehna. Cítil sa ukrátený, to nikto neodškriepi, ale jednako nechcel uznať, že osemnásťti- síc ročne za predlaktie a nohu bezvýznamného dedinského pisára je cena slušná a dokonca premrštená. Vo svojej zaslepenosti nerátal, koľko to bude stáť vlasť, kým Habrakant jasnozrivejší, pretože sa mu nič nestalo a pretože si nikdy nepre- stal cibriť rozum na hospodárskych veciach, si to, pravda, veľmi dobre vyrátal. „Ak budeme uznávať ľuďom, ktorí stratili iba dve končatiny, hneď stopercentnú invaliditu, bude otvorená brána všetkých absurdnostiam.“ Videl v tom povážlivé podrytie akejkoľvek matematickej logiky. Povedal si: „Tento chlapec môže žiť ešte dobrých dvadsať rokov. Povedzme, že ich je stotisíc takých ako on, čo to bude spolu stáť?“ Výsledok výpočtu ho podesil: 18 000 x 20 = 360 000 x 100 000 = 36 000 000 000

Tridsaťšesť miliárd! No ale, no ale toto? Nemecko to zaplatí, to sa ľahko povie! A k tomu peniaze vdovám a spustošené kraje... Kde sa vezme naraz taká kopa peňazí? Kde? Porátal si, že musel upísať päťstosedemdesiatpäťtisíc frankov štátnej pôžičky. Bol najvyšší čas úpisy chytro realizovať a nakúpiť cenných pa- pierov vydaných krajinou, ktorá nebude musieť zaplatiť invalidné za tisíce odre- zaných nôh a rúk. Poznačil si do zápisníka „Štátna pôžička“ a tri razy podčiar- kol. A ešte iná myšlienka mu vŕtala v hlave. „Predpokladajme – nič podobného sa, pravdaže, nemôže stať – ale predpokladajme, že mne Habrakantovi, mne by odtrhlo na vojne ruku a nohu, dali by mi iba osemnásťtisíc frankov ročnej renty.“ V základoch tejto sústavy penzií bolo už čosi nezdravé, čo hneď zarážalo: slo- vom, náhrada za všetky údy bola rovnaká, ruka notárova bola ocenená podľa tej istej sadzby ako ruka pisárova alebo nádenníkova? Nepochopiteľné! Do akých nezmyslov nás zavedie takáto zaliečavá politika? „Tí ľudia nás vedú do záhuby!“ vykríkol tragicky Habrakant do ticha svojej pracovne. Myslel predovšetkým na politikov zodpovedných za takéto zriadenie. Potom mu hlavou mihla hrozná pochybnosť, akoby umieráčik odzváňajúci pád súčasnej doby, rozvrat najušľach- tilejších citov, na ktorých dlho spočívala civilizácia. Vojna, ktorá by mala byť školou obetí, bola by teda napokon podporovateľkou povaľačstva? Názorne sme rozobrali tieto podrobnosti, aby sme ukázali, do akých ši- rokých súvislostí sa dostal notár Habrakant. Hoci jeho mozgové špekulácie sa týkali jeho osobného prípadu, vždy mali na zreteli širšiu národnú súvislosť a svojím užitočným predvídaním siahali ďaleko do budúcnosti. Naproti tomu čo si o tom myslel Tóno Sekaj? Treba poznamenať, že jeho ar- gumentácie boli oveľa slabšie. Keďže tento nešťastník prišiel vo vojne o ruku a o nohu, myslel si, že tejto príhode obmedzeného významu musia venovať oso- bitnú pozornosť všetci jeho súčasníci, že všetci ľudia, ktorí nič na vojne nestrati- li, sú mu niečo dlžní. Chudák Tóno Sekaj si myslel, že má na všetko právo! Schabral osemnásťtisíc frankov a o nejakej vďačnosti nechcel ani počuť. A keď mu vážený, čestný človek, ktorý by v takejto šťastnej situácii nemusel prejaviť súcit, ponúkol desať frankov a blahoželal ku šťastiu, že v tridsiatich troch rokoch života dostáva už osemnásťtisíc frankov renty, Tóno Sekaj sa ešte nahneval! Mal na to právo? Na druhej strane sa nesmie zabúdať, že notár sa k nemu správal veľmi láskavo. Veď, keď sa rok pred Tónom Sekajom vrátil do Zvonodrozdova Ďuro Galetka, Habrakant ho odbavil na ulici týmito slovami: „Ľutujem vás, úbo- hý chlapče! Počkajte, urobím pre vás, čo sa bude dať...“ A vtisol mu do ruky päť frankov, ale miesto mu neponúkol. Ako správne notár poznamenal, každý vidí iba svoje trápenie. Aj jemu vojna ublížila, pretože moratórium mu zastavilo časť transakcií. Upísal päťstosedem-

desiatpäťtisíc frankov štátnej pôžičky, a to bol predsa prejav hrdinstva, pretože to bolo spojené s rizikom. Konečne vo chvíli vlasteneckého nadšenia, ktoré v ňom zbĺklo po prečítaní burcujúceho úvodníka Kornela Meľhubu, odovzdal na Zlatý poklad republiky, prirodzene za náhradu, tretinu zlatých dvadsaťfrankov, ktorých mal v hodnote šesťtisíc frankov. „Každý si musí konať na svojom mieste svoju povinnosť. Len smelo, priatelia!“ opakoval Habrakant ustavične v tých strašných rokoch, keď dával sám neohrozene príklad na potrebné obete. Od roku 1914 až do polovice 1915 rozdal dvadsať frankov vojakom, ktorí sa vrátili do Zvonodrozdova z vojenských lazaretov. Potom sa musel krotiť v štedrosti, preto- že vojna sa proti očakávaniu predlžovala a počet ranených a vdov povážlivo vzrastal. No jednako nikdy neprestal konať dobročinné skutky. Keďže Habrakant mal rád poriadok a všetko si zapisoval, zo zvedavosti si po- rátal svoje mimoriadne vojnové výdavky. Pod týmto pojmom rozumel dary jed- notlivcom alebo spolkom. Prešiel si staré zápisníky a od 1914 do konca 1918 to bolo spolu deväťstodvadsaťtri frankov a pätnásť sous, ktoré by mu, nebyť vojny, boli ostali (pričom, pravda, neukracoval žobrákov na almužnách a faru na da- roch). Nebude od veci poznamenať, že túto štedrosť vyvážil prírastok nadhodno- ty, ktorý sa prejavil na jeho majetku. Hneď si urobil obraz o svojom majetku. Keď ohodnotil bežným kurzom svoje zvonodrozdovské vinohrady, svoj dom s notárstvom, dolnodvorskú usadlosť, charollaiský veľkostatok, svoje lesy a cen- né papiere, zistil, že jeho majetok dosiahol hodnotu štyri milióny šesťstopäťde- siat tisíc frankov (kým v roku 1914 mal cenu iba dva milióny stotisíc frankov), pričom mu ešte prepadlo v ruských cenných papieroch šesťdesiattisíc frankov. Keďže toho dňa mal veľkú chuť do výpočtov, vytiahol z priečinka písacieho stola zápisníček s nadpisom „Tajné skutky kresťanskej lásky“. Za všetky vojno- vé roky vystúpila táto položka na tridsaťtritisíc frankov. Dodajme ešte, že termí- ny „skutkov kresťanskej lásky“ sa vždy presne zhodovali s dátami Habrakanto- vých ciest do Lyonu a že dobrodenie týchto skutkov pocítili najmä dámy v ulici Lučištníkov, ktoré by si zaslúžili túto pozornosť, pretože sa neokúňali pri vyzlie- kaní a prejavovali naskrze dôvernú ochotu ctihodným pánom. Keď Habrakant uvažoval o týchto cifrách, o deväťstodvadsiatich frankoch, povedal: „Nazdával som sa, že som daroval viac“ a o tých tridsiatich troch tisí- coch frankov zasa: „Nemyslel som, že som toľko strovil...“ V tomto prípade si presne zistil, že predbežné výdavky, t. j. jedlo, šampanské, prechádzky autom a tu i tam darčeky, ho stáli oveľa viac ako to „zoči-voči“, čo potom nasledovalo. Ale on si uvedomil, že tie prípravy sú prepotrebné, ak sa chce dostať do patričnej nálady. „Napokon,“ povedal si, „nedožičím si nijaké rozptýlenie, trčím ustavične medzi týmito štyrmi stenami!“ A žundral si so záľubným úsmevom „Rozkošné

samopašnice...“ Potom porovnal tie tri cifry – štyri milióny šesťstopäťdesiattisíc frankov, tridsaťtritisíc frankov a deväťstodvadsaťtri frankov a pätnásť sous – i zacnelo sa mu: „Mohol som si dožičiť trochu viac... Istotne by som nebol skra- choval.“ Z toho, čo sme práve povedali, vyplýva, že notárovi Habrakantovi nemožno nič vyčítať. Je nad slnko jasnejšie, že narážky Tóna Sekaja boli klebety, ktoré mu diktovala nevraživosť. Našťastie vo Zvonodrozdove neposudzovali Habra- kanta podľa jeho vzťahu k Tónovi Sekajovi. Notár stál predsa na čele slušných občanov. Pravda, slovo slušný sa dá ťažko definovať a má všade svoje miestne sfarbenie. Všeobecne sa však dá povedať, že u každého slušného zvonodrozdov- ského občana sa dá predpokladať majetok (veď nikomu by ani len na um nepri- šlo nazvať slušným bedára, pretože duch sa celkom prirodzene zdráha spájať tieto dve slová: slušný a bedár), pravdaže, majetok, ktorý sa používa múdro, dobročinne a s patričnou mierou v konaní dobrých skutkov, tak, aby to harmoni- zovalo s presvedčovaním majiteľa a s jeho skutkami. Videli sme, že u notára Habrakanta to tak naozaj bolo.

Literatúra Le petit Robert. Paris 1970, heslo Solidarité. PETRUSEK, M. (1996): Veľký sociologický slovník. Praha, heslo solidarita. Ektronický zdroj: <http://en.wikipedia.org/wiki/Solidarity>. CHEVALLIER, G. (1983): Zvonodrozdovo. Bratislava: Slovenský spisovateľ. (Paris: Les Éditions Rieder 1934). KARVAŠ, I. (1999): Základy hospodárskej vedy. Bratislava: Veda. (Martin: Matica slovenská 1947).

Solidarita medzi bohatými a chudobnými: Vybrané ekonomicko-historické otázky Autor: Viliam Páleník 1. vydanie © Združenie pre ekonomické modelovanie, prognózy a analýzy – EMPA Povraznícka 11, 811 05 Bratislava E-mail: empa@empa.sk http://www.empa.sk ISBN 978-80-971554-1-4

https://www.iz.sk/download-files/sk/Palenik-olidarita_medzi_bohatymi_a_chudobnymi.pdf