História a súčasnosť sociálneho dialógu

Sociálny dialóg v podobe, v akej ho poznáme dnes – ktorého výsledkom sú kolektívne zmluvy a zmier, sa začal praktizovať po páde komunizmu. V podmienkach Slovenskej republiky je legislatíva v oblasti sociálneho dialógu pomerne stabilná a porovnateľná s legislatívou mnohých vyspelých európskych krajín. Najturbulentnejší sociálny dialóg sa u nás vedie zväčša na centrálnej úrovni. Naopak, na úrovni odvetví či jednotlivých podnikov sa dohody dosahujú menej komplikovaným spôsobom. Štrajková činnosť je však na Slovensku v porovnaní so západnými európskymi krajinami menej častým, dokonca až ojedinelým javom. Je taktiež miernejšia a väčšinou nemá za následok obmedzenie či prerušenie výrobnej činností. Štrajky tu jednoducho nemajú tradíciu a i prieskumy dokazujú, že čím ďalej, tým menej ľudí je ochotných sa do štrajkov zapájať.

V súvislosti s uvedenými skutočnosťami sa do popredia dostáva otázka prijatia zákona o štrajku. Ten by upravoval podmienky vyhlásenia a konania sa štrajku, a to aj mimo sporu o uzavretie kolektívnej zmluvy. Takýto krok by mal však dve stránky – na jednej strane by ho odbory mohli považovať za snahu o obmedzenie štrajkovej činnosti, na strane druhej by sa však stanovili presnejšie podmienky, ktoré by umožňovali lepšie odhadnúť (ne)zákonnosť daného štrajku. Práve tá je totiž často dôvodom, prečo sa zamestnanci štrajku zúčastňovať nechcú alebo nemôžu. Zúčastnenie sa nelegálneho štrajku by pre nich mohlo mať fatálne dôsledky, pričom vyhlásenie legálneho štrajku by, naopak, prilákalo viac účastníkov.

Jedným z najzávažnejších problémov právnej úpravy štrajkového práva v SR je problematika oprávnených subjektov v rámci práva na štrajk. V zmysle príslušných ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní môže byť subjektom práva na štrajk iba príslušný odborový orgán (resp. vyšší odborový orgán pri spore o kolektívnej zmluve vyššieho stupňa). Právo na štrajk teda nemajú žiadne iné subjekty, a to aj napriek tomu, že zamestnancov reprezentujú. V zmysle Zákonníka práce sú zástupcami zamestnancov popri odborovom orgáne aj zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník. Je otázne, prečo nemajú aj tieto orgány právnu subjektivitu v oblasti štrajkového práva, a teda prečo nemôžu vyhlásiť a koordinovať štrajk, najmä ak zoberieme do úvahy argumenty, že zamestnanecká rada či dôverník zastupujú, na rozdiel od odborov, všetkých zamestnancov, a tak by získali efektívne štrajkové právo i tí zamestnanci, ktorí buď nie sú odborovo organizovaní, alebo pracujú u zamestnávateľa, pri ktorom nepôsobí žiadna odborová organizácia. Navyše, zástupcovia zamestnancov majú právo v prípade nečinnosti odborov uzatvoriť so zamestnávateľom dohodu, ktorá upravuje pracovné podmienky, vrátane mzdových, a podmienky zamestnávania v rozsahu, ako je ich možné dohodnúť s odbormi v kolektívnych zmluvách. Zamestnanecká rada a zamestnanecký dôverník potom majú tiež právo kontrolovať napĺňanie takýchto dohôd, avšak na rozdiel od orgánov odborov nemajú právnu subjektivitu v oblasti štrajkového práva, a tak nemôžu efektívne vymáhať aj účinnosť týchto nimi uzavretých dohôd.

• INEKO
• História štrajkov